stála expozícia: legenda – la ganda – galanda
DOMov bol pre Mikuláša Galandu viac než fyzickým miestom; bol zázemím, útočiskom, ale aj zdrojom melanchólie a túžob. Mikuláš Galanda sa narodil v neďalekých Turčianskych Tepliciach, ako najstaršie dieťa stredostavovskej rodiny rodičom Malvíne Margite Tauberovej a Martinovi Augustovi Galandovi. Bolo to miesto, kde trávil svoje pokojné detstvo s bratom Richardom a dvoma sestrami Margitou a Štefániou, ale aj miestom izolácie v časoch jeho gymnaziálneho štúdia, pre vážne ochorenie a následnú amputáciu nohy. Domov bol útočiskom, kam sa Galanda vrátil po neúspechu a úzkostiach na budapeštianskej Akadémii výtvarných umení, a miestom, kde tri roky čakal na príležitosť dostať sa na vysokú školu do Prahy. Bol to domov plný spomienok, úzkostí a snov, ktoré formovali jeho prvé grafické diela. Bol to aj domov, kam sa po absolvovaní Pražskej akadémie a dokončení profesorských skúšok v roku 1928 na krátky čas vrátil a odkiaľ sa sťahoval do Bratislavy za Ľudovítom Fullom. Počas profesorského pôsobenia na Škole umeleckých remesiel v Bratislave to bolo miesto oddychu od pracovných povinností počas letných prázdnin, miestom opätovných stretnutí s rodinou – najmä sestrou Štefániou, miestom, kam adresoval svoje listy zo sveta, miestom romantických prechádzok po kúpeľnom parku so svojou manželkou Máriou Boudovou a maliarskym plenérom, kde organická spleť konárov stromov vinúcich sa popri potoku nebola len prírodnou kulisou ale v Galandových kresbách aj niečím osobným, ba miestami až telesným.
V roku 1923 sa Mikuláš Galanda dostal na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kam prestúpil po roku z pražskej Umeleckopriemyselnej školy. Tu začal konečne napĺňať svoje sny o umení, ktoré neboli ukotvené vo forme, ale v hľadaní hĺbky pod „rúchom námetu“. Od začiatku kládol dôraz na obsah – spočiatku ovplyvnený melanchóliou a vlastnými metafyzickými predstavami, neskôr zameraný na spoločenské problémy a realitu hospodárskej krízy a prehlbujúcej sa sociálnej nerovnosti. Významnú úlohu v tejto etape zohral ľavicový časopis DAV, ktorého prvé číslo vyšlo v roku 1924. Vytvoril jeho titulnú obálku s červeným výkričníkom – výrazné dielo moderného vizuálneho jazyka a grafickej údernosti, ktoré nastavilo tón celého časopisu. Pod pseudonymom la ganda prispel do časopisu aj sériou menších linorytov. Pre Galandu nešlo len o ilustráciu textu; jeho výtvarné diela boli svojbytným priestorom na vyjadrenie naliehavých spoločenských tém. V cykle litografií Láska v meste, publikovanom v DAV-e v roku 1925 zachytil anonymitu a odcudzenie moderného mestského prostredia. Od grafických diel, vyznačujúcich sa ostrou reflexiou spoločenských pomerov s výtvarnou razanciou a politickým odkazom, sa v neskoršom období posunul k viac maliarskemu riešeniu sociálnych tém. Ovplyvnený európskym moderným maliarstvom zachytáva ľudí na periférii, ako aj fenomén slovenského vidieka. Diela Vysťahovalec, Pijani, Žobraví speváci, vyznačujúce sa hlbokým humanizmom so silným estetickým presahom, kombinovali v sebe realistickú skratku s kubistickou štylizáciou a celkovo jemnejším prístupom k forme. Sociálne témy reflektoval rovnako intenzívne, avšak už prostredníctvom prepracovanejšieho výtvarného výrazu.
Fulla a Galanda / FU-GA nie je len priateľstvom dvoch umelcov, ktoré začalo počas spoločného štúdia na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe, ale aj značkou a umeleckým programom, do ktorého sa najintenzívnejšie ponorili v rokoch 1929–1932, v období ich spoločného ateliéru v Bratislave. V roku 1930 vydávajú prvé číslo „Súkromných listov“, v ktorých manifestovali myšlienky moderného umenia so snahou poučiť domáce publikum. Cez premyslenú typografiu, inšpirovanú zahraničnými umeleckými časopismi, obhajovali svoju snahu odpútať sa od tradičného figuratívneho umenia a vyzdvihovali autonómnosť moderného obrazu. Ich východiskom bolo spoločné pedagogické pôsobenie na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, ktorá sa pod vedením profesora Vydru snažila vytvoriť moderný typ školy, inšpirovaný nemeckým Bauhausom. Ilustrácie „Súkromných listov“ demonštrovali myšlienky elementarizmu, „ako poslednej etapy maliarskeho vývoja“ a rozdielne prístupy umeleckého programu oboch autorov. Oproti Fullovmu spontánnemu, hravému konštruktivistickému štýlu bol Galandov viac premyslený, hlboký a organický. Postupným abstrahovaním figúry na fluidné torzá dospel Galanda k experimentálnym kompozíciám, pripomínajúcim améby či splývajúce bunky. Absolútne obrazy z línií a farboplôch, ako ich nazývali v Súkromných listoch, sa objavujú najmä v jeho ilustráciách, napríklad na obálke knihy A. Pogorielova „Kruhy“, či v básnickej zbierke I. L. Marka „Studené svetlo“. Vo svojej voľnej tvorbe, vizuálnej poézii, ako je napríklad grafický cyklus „Básne v kresbách“, však neopúšťa predmetný svet, ale hľadá východiská v surrealizme a metafyzických zátišiach.
Projekt bol z verejných zdrojov podporený Fondom na podporu umenia.
Fotogaléria z výstavy
