Január
M E S I A C A
-Vybrala PhDr. Jarmila Kováčová –
Mikuláš Galanda, Žena s ružou, 1928, gvaš
„Žena s ružou – témou poetické, ale maliarsky expresívne ladené dielko zakladateľskej osobnosti generácie slovenských výtvarných modernistov!
Niet pochýb, že Mikuláš Galanda je osobnosťou, ktorú si treba sústavne pripomínať, skúmať jeho tvorbu a vystavovať ju. Iste aj zo spomínaných dôvodov v uplynulých týždňoch otvorila Turčianska galéria prvú časť inovatívnej stálej expozície venovanej životu a tvorbe M. Galanda. Za to im patrí rešpekt a vďaka! Galéria totiž spravuje skutočne reprezentatívnu kolekciu jeho diel a treba pripomenúť, že zásluhou vdovy Marii Galandovej, rod. Boudovej od konca 80. rokov 20. storočia. Jedným zo spomínaných diel, ktoré budú tvoriť súčasť pripravovanej druhej časti stálej expozície, je aj predstavený gvaš, ktorý ma rovnako ako mnoho ďalších prác od M. Galandu napĺňa vedomím, že v čase, kedy vznikol, sa už jeho tvorca priblížil k onému melancholickému, spevnému a v mnoho i neskrotnému duchu príznačnému pre slovenský naturel, ktorému zasvätil poslednú dekádu hľadania preňho typického výrazového registra maliarskeho rukopisu.
Tomuto naturelu „…dať výtvarnú formu – bolo jeho nedokončeným umeleckým programom. Tento jeho postoj stáva sa kľúčom a východiskom k pochopeniu slovenskosti jeho tvorby, ktorá bola veľká tým, že túžila poznať podstatu umenia so srdcom a čistým citom pokorného básnika formových krás a poézie línií.“
(Alžbeta Güntherová – Mayerová: Výtvarný profil M. Galandu, in: Mikuláš Galanda, Výtvarný odbor UBS, 1948, s. 18)“
PhDr. Jarmila Kováčová, riaditeľka Turčianskej galérie v rokoch 2000 – 2012, v súčasnosti kurátorka zbierok Literárneho múzea SNK.
Mikuláš Galanda (* 4. máj 1895, Turčianske Teplice – † 5. jún 1938, Bratislava) bol významný slovenský maliar, grafik a ilustrátor.
Otec Štefan Galanda bol dlhé roky štátnym notárom a matka Margita Galandová, rodená Tauberová mala miestny krajčírsky salón. Mikuláš po ľudovej škole študoval na maďarskom gymnáziu v Lučenci.
1914-16 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. Raksányi),
1916-22 pôsobil ako notársky úradník v Turčianskych Tepliciach,
1919 ilustroval maďarsky ručne písaný mesačník „Hárman „.
1920 vyhotovil pre Maticu slovenskú v Martine ilustrácie skromného zošitového vydania Dobšinského Prostonárodných Slovenských Povestí
1922 odchádza na štúdium na Umeleckopriemyselnej škole u prof. H.V. Brunnera v Prahe
1923-27 prestúpil na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Brömse, Thiele), stretnutie s Ľudovítom Fullom, ktoré malo pre ich tvorbu veľký význam,
1923-1924 vznikajú prvé v podstate ešte školské, ale napriek tomu samostatné, grafické listy ovplyvnené tvorbou nórskeho expresionistu Edwarda Muncha, stáva sa súčasťou zakladania časopisu DAV, pre ktorý urobil návrh na obálku, grafickú úpravu. V čase tejto spolupráce vznikol jeho jediný grafický cyklus “ Láska v meste „.
1928 zložil skúšky na profesúru kreslenia.
1929 učiteľ kreslenia na viacerých meštianskych školách v Bratislave,
od 1930 profesor na večerných kurzoch učňovských škôl a na Škole umeleckých remesiel (oddelenie grafiky a reklamy, módne kreslenie) v Bratislave.
1930-1932 manifest modernizmu Súkromné listy Fullu a Galandu (vyšli štyri čísla).
1932 sa oženil s Máriou Boudovou, čím si definitívne vytvoril základné existenčné, osobné aj spoločenské predpoklady k sústredenej a systematickej pedagogickej a umeleckej práci.
Na začiatku tridsiatych rokov vystúpil spolu s priateľom Ľudovítom Fullom so svojimi umeleckými názormi pred verejnosť dnes už v legendárnych verejne vydávaných “ Súkromných listoch Fullu a Galandu „. Vyslovili v nich potrebu skoncovať so starými, nič nehovoriacimi umeleckými metódami a zabehanými manierami a žiadali preraziť a uvoľniť cestu novým výrazovým prostriedkom a postupom, ktoré by zodpovedali dynamickým premenám, ktoré boli charakteristické pre život človeka a spoločnosti 20. storočia.
1930 študijná cesta do Paríža, ktorá bola výrazným impulzom jeho umeleckého vývoja
Okrem maľby a grafiky sa s veľkým úspechom venoval aj knižnej grafike a ilustrácii, za ktorú sa mu dostalo za jeho života najväčšieho uznania – v roku 1933 bola jeho knižná grafika odmenená Krajinskou cenou a na svetovej výstave v Paríži v roku 1937 striebornou medailou.
Zomrel 5. júna 1938 v Bratislave. Pochovaný bol v Turčianskych Tepliciach, odkiaľ bol v roku 1978 prevezený na Národný cintorín v Martine. V roku 1984 odbor kultúry Okresného národného výboru v Martine v spolupráci s Mestským národným výborom v Turčianskych Tepliciach z podnetu pani Márie Galandovej, vdovy po maliarovi Mikulášovi Galandovi, vykúpil do majetku štátu jeho rodný dom v Turčianskych Tepliciach pre zriadenie pamätnej expozície tohto významného slovenského umelca. Pani Galandová ponúkla pri tejto príležitosti Turčianskej galérii v Martine výber z umelcovej výtvarnej a dokumentačnej pozostalosti.
December
M E S I A C A
-Vybral Radoslav Pančík –
Vincent Hložník, Utečenci, 1944, olej na plátne
„Koľko času ešte musí uplynúť, aby dielo Vincenta Hložníka z roku 1944 ostalo len
pripomienkou doby a nie živou realitou dnešných dní?
Pre mňa je dielo silným emotívnym obrazom kolektívneho utrpenia a beznádeje ľudí, ktorí sú
nútení opustiť svoje domovy, aby unikli pred vojnou. Dielo zobrazuje bolestivú realitu
človeka v extrémnych podmienkach, ktoré sa udiali počas druhej svetovej vojny a stáva sa tak
svojskou výpoveďou historickej doby. Postavy v Hložníkovom diele nie sú len jednotlivcami,
ale symbolmi každého, kto je nútený opustiť svoju krajinu, svoju identitu, svoj domov a vydať
sa na neistú cestu, pri ktorej nie celkom vidí koniec. Z ich tvárí ide smútok, strach a zúfalstvo,
ale zároveň aj akýsi vnútorný odpor a túžba prežiť.
Skrz dielo by som rád upriamil pozornosť na to, aby sme si uvedomovali zodpovednosť, ktorú
máme voči tým, ktorí sú v núdzi, a aby sme nezabúdali na to, že ľudskosť, v súčasnosti tak
dôležitá hodnota sa neprejavuje len v časoch pohodlia, ale predovšetkým v tých ťažkých. A aj
tu si môžeme položiť otázku, ako reagujeme my ako jednotlivci, keď je potrebná naša pomoc.“
ako metodik pre vzdelávanie, výtvarníctvo, fotografiu a film v Turčianskom kultúrnom
stredisku v Martine. Počas tejto doby bola v Turci obnovená regionálna prehliadka fotografie
AMFO, neskôr sa stal sídlom Turca aj Festival amatérskej fotografie AMFO. Na jeho podnet
vznikli v stredisku viaceré podujatia s celoslovenskou pôsobnosťou ako Letný foto fest,
Festival Bez hraníc a realizoval viacero projektov, ako napríklad projekt pre pacientov
psychiatrickej liečebne OSUDY, Detská dielňa tvorivej fotografie, Mostov kultúry a iné.
Viedol, alebo bol zapojený do viacerých vzdelávacích podujatí, ako boli Regionalistika Turca,
Chodníčkami Turca. Od roku 2022 vedie Turčianske kultúrne stredisko v Martine a je mu
cťou, že môže vybrať dielo mesiaca v Turčianskej galérii v Martine, ku ktorej má tak blízko.
Vincent Hložník (1919 – 1997) – národný umelec, maliar, grafik, ilustrátor a pedagóg
Narodil sa vo Svederníku pri Žiline 22. októbra 1919. Maliarstvo vyštudoval na UPŠ v Prahe
u prof. F. Kyselyho. Vo svojej maliarskej tvorbe Hložník nadväzoval na symbolizmus
Cypriána Majerníka (boli si ľudsky blízky) a vo voľnej grafike na expresívnosť i humanizmus
Kolomana Sokola. Na „Hložníkovej grafickej škole“ umelecky vyrástli viaceré generácie
mladých grafikov. Jeho dielo je mnohotvárne a pozoruhodne rozsiahle. Jeho nadrealistická
tvorba chaotického sveta sa odrazila aj v jeho neskoršej tvorbe, znázornenou disharmóniou
zelených a modrých tónov. Dominantu jeho prác tvorí priam vzopätá výrazovosť štetcového
rukopisu, rozbíjajúceho reálne figúry, vyjadrené jeho špeciálnou obrazovou realitou. Albín
Brunovský ho nazval očarujúcim zjavom, ktorý zaujal svojou charizmou. „Keď niekam
prišiel, tak bolo cítiť, že prišiel niekto…“
V. Hložník zomrel 10. decembra 1997 v Bratislave.
November
M E S I A C A
-Vybral Ján Cíger –
Vlastimil Zábranský: A, litografia na papieri, 1985
„Mám rád obliny, zákruty, kruhy, gule, pologule…bližší mi je Gaudí, či Hundertwasser ako
vylinajkovaný Picasso. Prešiel som ponúknuté diela, spoznal som oči mnohých výtvarníkov
v ponuke, ale pri tomto diele sa mi prilepil zrak na dlho. Meno Vlastimil Zábranský mi
v mojej menotéke nefigurovalo. Neprekážalo mi to. Díval som sa a ponáral do detailov. Už sa
mi ani iné diela nechcelo obzerať. Zvyčajne, ak mi to priestor galérie umožňuje, sadnem si na
taburetku, či do kresla a snažím sa namaľované diela rozpohybovať. Postavám dať krok,
gesto, na stromoch zvlním lístie, priložím si krčah k perám…
Tu sa mi to nedarilo. Ajhľa toto je myšlienka, napadlo mi. Pocit z obrazu mi polepil dušu,
myseľ. Mám rád obliny, zákruty…však to už viete. Pocit estetizujúci provokáciu, provokujúci
estetizáciu….
Svet je veľký zadok a poznanie i skúsenosti hovoria, že vari polovica je dobrá a vari polovica
zlá. Ktorá je ktorá, to z obrázku netušiť, ale krásna je každá. Ako si všetko overiť, nuž na to je
jediná cesta a to je tá stredom. Nechutné, poviete, ale myšlienka má svoje cesty k pravde.
K svojej pravde, ktorá nemá väzbu k majorite, ani k minorite, ale k originalite. Originalite
samotného umeleckého výkonu, originalite interpretácie. Tento obraz naplnil umelecké
ambície a kumšt autora, ale dal pohladenie duše aj mne. Spomínal som tie obliny. Krútia sa
po ploche obrazu a tvoria písmeno „a.“
„a“ ako ave, „a“ ako ahoj, „a“ ako ach….
A pod „a“ s krásnym zadkom sedí na svojom zadku bezradný muž, podľa kravaty intelektuál.
Oblaky obchodiace „a“ sú akoby jeho váhavé myšlienky. Aj jeho posed s jednou vystretou
a druhou pokrčenou naznačuje rezignáciu, sklamanie, šok z jeho reality. Je blízko objektu,
ktorý síce ja vnímam ako „a“ on ale môže vidieť dinosaura z rodu Diplodocus, ktorý sa
pokúsil prehltnúť slnko, zatiaľ čo slnko pohlcuje jeho. Strach ho pribil o zem…Alebo leží a
všetko sa mu to iba sníva? Do toku myšlienok ale zasahuje útvar vpravo. Súčasť toho veľkého
„a.“
Má to tvar „u.“ Je také nenápadné, ale dôležité, lebo dáva celému objektu stabilitu. Dlhý krk
dinosaura s naveseným slnkom by ho prevrátil a „u“ je tou kotvou, pevným bodom. Zároveň
„u“ ako súčasť „a“ tvorí akoby spojenú nádobu. Jej náplň ale nevytečie nikam. Je stvorená
v presnom množstve fantázie. V presnom súlade surrealistických vidín a estetiky v ich reálnom
vnímaní.“
dianí, ctiteľ Dionýza a Afrodity, martinský lokálpatriot. Vyštudovaný vojak, ktorý sa pri tomto
povolaní dlho neohrial, pre nesúlad presvedčenia s vtedajšou realitou a tak naštartujúc civilnú
kariéru ako pomocný robotník v kartonážke, tamtiež aj strojník, neskôr niekoľko rokov
strojný kováč, presedlal do plynárenstva ako riadiaci i odborný pracovník a manažér. Od
Turčianska galéria v Martine priemyslu v končiacom štvrtom decéniu života prešiel viac ku kultúre, založil antikvariát Mädokýš, napísal pár knižiek, robil spravodajstvo v Slovenskom rozhlase a dlhé roky tam bol aj glosátorom. Popri práci antikvára je aj rozprávkarom pre deti, organizátorom aj moderátorom podujatí z oblasti literatúry a hudby, rečníkom na rozlúčkach so zosnulými, dve volebné obdobia bol predsedom Miestneho odboru Živeny v Martine.
Vlastimil Zábranský (* 2.9.1936 Vráž – † 4.2.2021 Brno) – maliar, grafik, karikaturista, scénograf, kostýmový výtvarník
Medzi najúspešnejšiu časť jeho tvorby patria karikatúry, ktoré využitím klasických
maliarskych techník dopracoval do podoby obrazov. Od roku 1963 svoje karikatúry
publikoval napr. v časopisoch Host do domu, Plamen, Index. Svoje diela pravidelne venoval
do dobročinných dražieb, napr. ekologickej Nadácie Veronica. Vystavoval v rôznych
európskych mestách. Jeho diela sa nachádzajú napr. v Galérii hlavného mesta Prahy,
Moravskej galérii v Brne alebo Galérii karikatúry v Skopje.
Od roku 1963 sa venoval výtvarnému umeniu v slobodnom povolaní, v r. 1970 sa stal členom
francúzskej Société Protectrice de l`Humour, od 70. rokov pôsobil ako scénograf Divadla
pracujících v Gottwaldove (dnes Mestské divadlo Zlín).
Október
M E S I A C A
-Vybral PhDr. Mgr. Michal Migát –
Oľga Krýslová: Pod pohanským vrchom, 1981
„Okrem toho, že som autorku osobne poznal a veľmi obdivoval jej štýl, veľmi ma vždy oslovoval ten „Vangogovský“ impresionizmus / obrazy akoby boli nadčasovo 3D a jemne sa menili J/, maľovanie v prírode. Toto dielo mi veľmi pripomína náš farbami zaliaty a stále inšpirujúci Turiec.“
PhDr. Mgr. Michal Migát
Ako dieťa a žiak na základnej škole som rád kreslil a maľoval. Navštevoval som základnú umeleckú školu. Mojim pedagógom po toto obdobie bola umelkyňa Oľga Krýslová a p. Eva Bebčáková. V mojej rodine maľuje výborne moja mamina Alena Migátova, ktorá má už za sebou viacero vernisáži, tiež aj môj brat Mirko a potenciál vidím aj v mojej dcére 10 ročnej Alžbetke. Moje stredoškolské roky som strávil na gymnáziu v Turčianskych Tepliciach a svoj vysokoškolský život som upísal štúdiu na Akadémii PZ v Bratislave, ďalej som sa takmer 30 rokov venoval službe v rôznych bezpečnostných zložkách a to je príbeh asi na 2 knihy. Momentálne som mal výzvu pracovať v novom mestskom zariadení sociálnych služieb v Martine na Podháji, keďže som sa venoval popri práci aj prednáškam na vysokej škole v oblasti sociálnej práce a práva. Táto práca je veľkým poslaním a dáva mi zmysel života sa naďalej zlepšovať, odovzdávať lásku a pozitívnu energiu.
Oľga Krýslová sa narodila 15. februára 1931 v Prahe. Výtvarné umenie študovala v rokoch 1950-1955 na VŠVU v Bratislave u prof. L. Čemického, D. Millyho a B. Hoffstädtera odbor komornej maľby so špecializáciou na krajinomaľbu. V roku 1958 sa natrvalo usadila v Martine. Venovala sa predovšetkým krajinomaľbe. Umelecky stvárnila prostredie Spiša, Liptova, Kysúc, Gemeru, ale najmä Turca, ktorý sa stal jej láskou a inšpiráciou. Medzi rokmi 1975/78 tvorila v rázovitej podtatranskej obci Vikartovce. Pracovala technikou olejomaľby a pastelu. Pre jej maľbu je charakteristické pastózne nanášanie farby, modrozelený kolorit doplnený o okrové, červené a fialové farebné tóny. Zomrela 5. júna 2003 v Martine.
September
M E S I A C A
-Vybrala Mgr. art. Ľubomíra Krkošková –
Ivan Bílý: Od roku 1988 ma nikto nepočuje, 2008
„Nadhľad, humor a predsa ma mrazí. Nehmatateľné dimenzie reálneho života na
hmatateľnej fotografii. V roku 1988 som sa vydávala.
Je veľa martinských grafikov zvučných mien, ale len jeden stál pri zrode Súkromnej strednej
umeleckej školy v Martine v roku 2006. Ivan Bílý dodnes na nej učí grafický a priestorový
dizajn. Škola je symbiózou „šup“ky a hereckého konzervatória (dnes Súkromná spojená škola
– SSŠ). Vznikla v prostredí silnej knižnej tradície, tlačiarenského priemyslu a divadla. Od
počiatku v nej dominovali presahy medzi výtvarným, literárnym a dramatickým umením.“
Ivan Bílý
Akademický maliar (nar. 5. 6. 1959 v Martine) – pedagóg, grafický dizajnér,
ilustrátor, grafik, typograf. V rokoch 1974 – 1978 študoval na Strednej umeleckopriemyselnej
škole v Kremnici odbor plošné a plastické rytie kovov. Potom v rokoch 1978 – 1984 študoval
na Vysokej umeleckopriemyselnej škole v Prahe odbor úžitková grafika a ilustrácia. V r. 1985
spolupracoval v Barrandove v Prahe na filme Krysař (réžia Jiří Bárta). Vrátil sa na Slovensko,
kde v rokoch 1987 – 1990 učil na Ľudovej škole umenia v Martine. V roku 1987 začal
spolupracovať s Divadlom SNP Martin (dnes Komorné divadlo). Po Nežnej revolúcii v
rokoch 1992 – 1996 viedol ateliér obalového dizajnu na VŠVU v Bratislave na Katedre
úžitkového umenia II. v Ružomberku. V roku 2006 sa stal spoluzakladateľom Súkromnej
strednej umeleckej školy v Martine (dnes Súkromná spojená škola zahŕňajúca dve zložky –
Súkromnú školu umeleckého priemyslu a Súkromné hudobné a dramatické konzervatórium.
Ivan Bílý v tejto škole dodnes vyučuje navrhovanie, počítačovú grafiku, základy fotografie.
August
M E S I A C A
-Vybral MVDr. Miroslav Svitek –
Želmíra Duchajová-Švehlová: Dievča s vedrom, 1900-1920
„…nemusíš im vidieť do očí, ich konanie je to určujúce a to bolo vždy dominantne ľudské, priateľské, kde vzájomná pomoc ľudí bola na prvom mieste. Aj tento obraz to vo mne vyvoláva, tie čarovné spomienky na prázdninové detstvo v regióne Púchovskej doliny u starých rodičov. Moje citové previazanie na rodisko autorky obrazu a aj jej niekoľkoročné pôsobenie v tejto lokalite ( Lazy pod Makytou ) nie sú jednostranne určujúce pri výbere tohto obrazu. V mojom prípade je to z druhej strany, ako ruka v ruke, kvalita maliarskeho prevedenia. Autorka si aj v tomto diele vychutnáva čisto optické prednosti námetu. Farebné, škvrnovité prevedenie je prejavom stavebnej zložky obrazu. Je to pre ňu príznačné.“
Želmíra Duchajová-Švehlová
Želmíra Duchajová-Švehlová (1880 – 1955) sa narodila 6. mája 1880 v Lazoch pod Makytou ako dcéra evanjelického farára Fraňa Švehlu. V rokoch 1906-1910 študovala na Umeleckej škole spolku umelkýň v Berlíne. Ďalších 5 rokov študovala portrétnu maľbu na Dámskej akadémii výtvarných umení v Mníchove. Vo svojej rodnej obci sa stala organistkou a učiteľkou, hoci sa vyučovalo len 6 mesiacov v roku. Neskôr si doplnila kvalifikáciu v učiteľskom ústave v Bratislave a v rokoch 1919-1931 učila kreslenie na meštianskej škole v Martine. V Lazoch pod Makytou sa venovala vo voľnom čase zbieraniu a zapisovaniu ľudových piesní Púchovskej doliny. Absolvovala aj niekoľko študijných ciest v zahraničí, navštívila napr. Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Anglicko, Holandsko a Škandináviu. Vzdelávaním v zahraničí v oblasti maľby sa stala prvou významnou slovenskou maliarkou, ktorá bola odborne školená. Pôsobila tiež ako maliarka v slobodnom povolaní. V rokoch 1918-1943 bola aktívna v ženskom hnutí, pričom v období rokov 1920-1946 bola podpredsedníčkou spolku Živena. Jej prvá výstava sa konala v roku 1918 v Hodoníne. Po vzniku Česko-Slovenska vystavovala viackrát v Martine, Bratislava i Košiciach. Tvorba Želmíry Duchajovej – Švehlovej je charakteristická prevahou lyrických plenérov (maľovanie vo voľnej prírode priamo pred krajinným motívom), žánrovými portrétmi, krajinkami a zátišiami. Jej manželom bol štátny notár Matúš Duchaj. Zomrela 15. mája 1955 v Martine, kde je spolu s manželom pochovaná na Národnom cintoríne.
Júl
M E S I A C A
-Vybrali PhDr. Katarína Fujeríková, PhDr. Nataša Grajciarová,
PhDr. Dana Lovašová , PhDr. Anna Rybáriková-
Peter Matis: Cesta k svetlu je úzka, 1992
PhDr. Katarína Fujeríková /Košice/, PhDr. Nataša Grajciarová /Prešov/, PhDr. Dana Lovašová /Košice/, PhDr. Anna Rybáriková /Košice/ absolvovali FF UPJŠ Katedru psychológie v Košiciach. V Košiciach sa venovali a venujú deťom v nemocnici a v manželskej poradni, v Prešove zase deťom v pedagogicko-psychologickej poradni.
Peter Matis
Peter Matis sa narodil 14.5.1953 v Martine. V rokoch 1971-1977 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Od roku
1978 bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1982 pôsobil ako výtvarník v slobodnom povolaní v oblasti maľby, grafiky a textilnej tvorby. Od roku 1990 bol členom Združenia TXT, Slovenskej výtvarnej únie. Celý život pôsobil v Martine. Zomrel vo veku 66 rokov v auguste 2019.
Jún
M E S I A C A
-Vybral Ivan Bíly-
Peter Šabo: Seneca, 1993
dvaja. Asi známejší je ten mladší, ktorý „vychovával“ neskoršieho cisára Nerona. Ale to nie je na obraze to podstatné, Senecu na obraze vnímam ako symbol, ako stoického filozofa, ktorý sa vyrovnáva so smrťou. Vo svojich úvahách sa odkláňa od asketického stoicizmu, okrem iného i tým, že tvrdí, že hmotné statky nemusia byť prekážkou v dosiahnutí vnútorného pokoja jednotlivca, pokiaľ sú použité na to, aby ich prostredníctvom dosiahol cnosť. Filozof sa pokúša nájsť strednú cestu medzi ignorovaním verejného života a politickou angažovanosťou. Jednotlivec by podľa neho mal uprednostňovať vlastnú duševnú vyrovnanosť pred jedným i druhým. Radí, že človek by mal byť politicky aktívny, len ak v tom vidí prospech pre svojich blížnych. Takto radil aj mladému Neronovi, ale nakoniec sa stal jeho obeťou. Vo výraze Petrovho Senecu je však aj ďalší rozmer. Seneca sa pohyboval v najvyšších kruhoch cisárskeho Ríma, čo sa nezhodovalo s jeho učením, že sa jednotlivec nemá výrazne zapájať do politického života. Zároveň bol svojimi nepriateľmi obviňovaný z afér s vydatými ženami. Počas vyhnanstva na Korzike adresoval cisárovi viacero prosebných listov, čo protirečilo jeho učeniu o jednoduchom živote a prijatí životného údelu. Seneca bol rozporuplný človek a takto ho Peter Šabo zobrazil. Seneca sedí a nesie svoj osud, pokojne, stoicky. Trochu to vyzerá akoby bol vybrúsený do kameňa, do pieskovca zaliateho stredozemným slnkom. To zmierenie je pre mňa dnešné posolstvo Petrovho diela.“
Grafický dizajnér Ivan Bílý študoval v rokoch 1974 – 1978 na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kremnici, odbor plošné a plastické rytie kovov. Potom v rokoch 1978 – 1984 študoval na Vysokej umeleckopriemyselnej škole v Prahe, odbor úžitková grafika a ilustrácia. V roku 1985 spolupracoval v Barrandove v Prahe na filme Krysař (réžia Jiří Bárta). Potom sa vrátil na Slovensko, kde v rokoch 1987 – 1990 učil na Ľudovej škole umenia v Martine. V roku 1987 začal spolupracovať s Divadlom SNP Martin (dnes Komorné divadlo). Po Nežnej revolúcii v rokoch 1992 – 1996 viedol ateliér obalového dizajnu na VŠVU v Bratislave na Katedre úžitkového umenia II. v Ružomberku. V roku 2005 spoluzaložil Súkromnú strednú umeleckú školu v Martine, kde dodnes vyučuje. V zbierke SCD je autorská kniha, ktorú nazval Obal sveta. Je to konkrétna poézia, kde je kniha básňou, náučným textom a knihou zároveň. Venuje sa prevažne knižnému dizajnu, je držiteľom ocenení za najkrajšie knihy Slovenska. Mal niekoľko samostatných aj spoločných výstav.
Zdroj: Ľubomír Longauer a kol.: Typografia a dizajn písma na Slovensku (Začalo sa to Cyrilom a Metodom), Slovart – VŠVU, Bratislava 2017.
Peter Šabo ( *18. 11. 1954 v Žitavanoch pri Zlatých Moravciach.)
Po absolvovaní Strednej školy umeleckého priemyslu v Bratislave študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Štúdium ukončil na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie (u prof. Oresta Dubaya) v roku 1982. Žije
a tvorí v Martine, venuje sa komornej maľbe, grafike, kresbe a ilustrácii. V Turčianskej galérii mal v rokoch 1993, 2004 profilové výstavy. V roku 1994 vystavoval v Pálffyho paláci v Bratislave, v roku 1999 v T-Klube v Martine, v roku 2001 v galérii Art Point v Martine, prierezovú výstavu mal v roku 2009 a v roku 2014 v Turčianskej galérii v Martine, v roku 2015 v SND v Bratislave a v SKD v Martine a ďalšiu autorskú výstavu v Turčianskej galérii v roku 2019 v Martine. Podieľal sa na projekte Turčianskej galérie, vystavoval v Holandsku (Hoogeveen) a vo Francúzsku (Saint Nazaire). V rokoch 1995 – 2000 sa pravidelne zúčastňoval na Medzinárodnom sympóziu maľby v Patinciach. V roku 2000 získal ocenenie za ilustrácie ku knihe poetky Aleny Doležalovej Milujem túlavých psov v celoslovenskej súťaži o Najkrajšiu knihu. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej knižnice – Slovenského národného literárneho múzea, Turčianskej galérie, Štátnej galérie v Banskej Bystrici, galérie Des Franciscains vo Francúzsku (Saint Nazaire). Najväčšia časť diela sa nachádza v zbierkach súkromných zberateľov.
Informácie o autorovi sú z webu https://sabopeter.sk
Máj
M E S I A C A
-Vybrali členky O.Z. Matka a dieťa Turca-
Mikuláš Galanda: Matka s dieťaťom na kvetinovom pozadí, 1937
Občianske združenie vzniklo v roku 2006. Naším prvým veľkým cieľom bolo vytvoriť lepšie podmienky pre mamy a deti v Univerzitnej nemocnici Martin. Je nás desať žien. Každá z nás má svoju rodinu, deti, svoju prácu a vo voľnom čase sa pozeráme okolo seba, ako meniť veci. Chceme vytvárať lepšie podmienky pre deti, pre mamy, pre rodiny. Pomáhame nemocnici, školám, domovom sociálnych služieb a ďalším inštitúciám. Po večeroch organizujeme podujatia, píšeme granty, zabezpečujeme projekty. V našom regióne sme už prefinancovali 500 tis. EUR.
Mikuláš Galanda ( *4.5.1895, Turčianske Teplice – † 5.6.1938, Bratislava)
Maliar, grafik a ilustrátor. Patrí k výrazným priekopníkom a propagátorom moderného umenia na Slovensku. V roku 1914 Začal študovať na vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, ktorú však kvôli
I. svetovej vojne nedokončil. Svoje štúdium úspešne ukončil na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1927) a vrátil sa do Turčianskych Teplíc. V Prahe sa stal spolutvorcom ľavicovo orientovanej revue DAV. Ešte počas štúdia sa zblížil s Ľudovítom Fullom, s ktorým vyučoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Tu vydali manifest moderného maliarstva „Súkromné listy Fullu a Galandu“,
v ktorých: „vyslovili potrebu skoncovať so starými, nič nehovoriacimi umeleckými metódami a zabehanými manierami a žiadali preraziť a uvoľniť cestu novým výrazovým prostriedkom a postupom, ktoré by zodpovedali dynamickým premenám, ktoré boli charakteristické pre život človeka a spoločnosti 20. storočia.“
Okrem maľby dosiahol výrazné výsledky v kresbe, voľnej úžitkovej grafike. Za knižnú grafiku získal striebornú medailu na „svetovej“ výstave v Paríži (1937). V jeho tvorbe dominuje téma obyčajného človeka a emotívna stránka obrazu vnímaná ako plnohodnotný a nosný prvok umenia.
Mikuláš Galanda zomrel predčasne (1938), pochovaný bol v Turčianskych Tepliciach, odkiaľ bol v roku 1978 prevezený na Národný cintorín v Martine. Manželka Mária Galandová, rod. Boudová starostlivo uchovávala diela svojho manžela, čo v období II. svetovej vojny nebolo také jednoduché. Časť z nich v 80. rokoch darovala Turčianskej galérii v Martine.
Apríl
M E S I A C A
-Vyberala MUDr. Iveta Bujňáková-
Želmíra Duchajová-Švehlová: Spiaci chlapec, 1949
Mnohokrát mi to pripomína aj naše deti s autizmom, keď odpadnú od únavy, po aktívnej hre, po telesnom a emočnom preťažení, …po záťaži v neurotypickom svete, ktorému mnohokrát nerozumejú. Zaspávajú vyčerpaní, ale s pozitívnym pocitom, pretože boli chránení a cítili podporu. Navyše tento obraz vo mne evokuje dominanciu bezpečia a istoty.
U našich detí je pocit bezpečia, istoty a predvídateľnosti veľmi dôležitý. Vďaka rôznej vizualizácii, režimovým opatreniam a správnej komunikácii, vedia veľmi funkčne napredovať a spokojne fungovať v bežnej spoločnosti. Autizmus je častejšie diagnostikovaný u chlapcov ako u dievčat. Zároveň chlapci sú podľa mňa oveľa viac zraniteľnejší a citlivejší na svoje vnútorné „ja“ ako samotné dievčatá. Uznanie, rešpekt a podpora ich zdravého ega môže prinášať taký “odovzdávajúci“ spánok, ako na obraze.“
na pomoc osobám s autizmom – Turiec), od r. 2018 spoluzriaďovateľka škôlky pre autistov v Martine. Matka 4 detí, druhý syn (18 rokov) má vysokofunkčný autizmus.
Želmíra Duchajová Švehlová (*1880 – 1955) – prvá akademicky vzdelaná slovenská maliarka. Študovala na Umeleckej škole spolku umelkýň v Berlíne (1906 – 1910) a portrétnu maľbu na Dámskej akadémii výtvarných umení v Mníchove (1910 – 1914). Od roku 1919 ţila a pôsobila v Martine, najprv ako učiteľka kreslenia, neskôr ako maliarka v slobodnom povolaní. V rokoch 1918 – 1943 bola spoluorganizátorkou slovenského ţenského hnutia, v rokoch 1920 – 1946 podpredsedníčkou spolku Ţivena. Duchajová bola predstaviteľkou maliarstva svetla – luminizmu, ktorý bol stredoeurópskou verziou impresionizmu. Narábanie s farebnou škvrnou a svetlom nadobudlo v jej maľbe kvalitu samostatnej stavebnej zloţky architektúry obrazu, táto sústredenosť na vnútorné, čisto maliarske problémy tak Duchajovú uţ odkazovala do vývojovo novšej problematiky postimpresionizmu. Jej prvá výstava sa konala v roku 1918 v Hodoníne. Po vzniku Česko-Slovenska vystavovala viackrát v Martine, v Bratislave i v Košiciach. Tvorba Ţelmíry Duchajovej – Švehlovej je charakteristická prevahou lyrických plenérov (maľovanie vo voľnej prírode priamo pred krajinným motívom), ţánrovými portrétmi, krajinkami a zátišiami.
Marec
M E S I A C A
-Vyberal Alžbeta Martinická-
Ivona Žirková: Dvojportrét, 2003
do sveta beletrie, do sveta plného príbehov. Dielo s názvom „Dvojportrét“ vnímam ako príbeh –
príbeh ženy/matky. Žena je silná aj zraniteľná. Žena mladá a pekná, aj žena starnúca a krásna. Žena
usmiata, no mnohokrát aj plačúca. Žena vedkyňa, aj ťažko fyzicky pracujúca. Žena milovaná, no žiaľ
aj ponižovaná. Žena prezidentka.
Žena ako matka…láskavá a milujúca, bojujúca za svoje dieťa, strachujúca sa oň. Matka skrývajúca
svoju únavu a slzy za nežný úsmev. Matka opustená a zraniteľná, avšak vždy silná a odhodlaná.
Ženy si zaslúžia, aby svet čítal o ich príbehoch, skúsil ich pochopiť a porozumieť im.“
Ing. Alžbeta Martinická
Mgr. art. Ivona Žirková (* 9.8.1978)
Žije a tvorí v Martine, je príslušníčkou generácie umelcov vstupujúcich do kontextu súčasného výtvarného umenia po roku 2000, v období, kedy maľba opätovne získala a dodnes si udržuje významné postavenie. Štúdium – 1994 –1997 ŠUV, Bratislava, odbor výstavníctvo, (M. Bočkay, M. Meško), 2001 AVU, Praha (ČR), odbor maľba, (prof. Z. Beran), 1997 – 2003 VŠVU, Bratislava, odbor maľba, (prof. D. Fischer). Vystavovať začala už počas štúdií na VŠVU v Bratislave. Od roku 2002 svoju tvorbu predstavila na viacerých samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí, ktoré jej priniesli rešpekt a uznanie na súčasnej umeleckej scéne. Za svoje maľby získala niekoľko ocenení (Cena rektora VŠVU, 2003 a Cena nadácie VÚB za 2. miesto v prvom roku súťaže MAĽBA, 2006). Zároveň sa stala niekoľkonásobnou finalistkou nasledujúcich ročníkov tejto súťaže, určenej pre mladých výtvarníkov do 35. rokov.
Február
M E S I A C A
-Vyberal Jozef Mužila-
Rudolf Sikora: Sústredenie energií. Čierna diera V., 1979, autorská ofsetová tlač
Pri pohľade na toto dielo sa mi zjavuje inšpirujúca postava anglického teoretického fyzika, kozmológa, spisovateľa Stephena Hawkinga a jeho túžba odhaliť podstatu vesmíru.“
Rudolf Sikora (*1946, Žilina)
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969, prof. P. Matejka), kde neskôr pôsobil ako profesor (1990 – 2004), v pedagogickej činnosti pokračoval na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach (2004 – 2011). Sikora patrí od začiatku sedemdesiatych rokov 20. storočia k najvýznamnejším postavám českého a slovenského výtvarného umenia, počas normalizácie bol aktívny na neoficiálnej – alternatívnej umeleckej scéne. Vo svojom ateliéri v Bratislave zorganizoval 1. otvorený ateliér (1970), ktorý predznamenal nástup silnej generácie tvorcov. Vyšiel zo svojskej syntézy „novej citlivosti“ a konceptuálneho myslenia, neskôr ho obohatil aj o postmoderné podnety. Ako jeden z prvých umelcov v Československu a aj v Európe sa zaoberal novou témou globálno-civilizačného a ekologického ohrozenia sveta. Svoju osobitú kozmologickú víziu oprel o vedecké poznatky z teórie vzniku a existencie vesmíru, pričom vytvoril originálnu umeleckú paralelu k vede. Neodmysliteľnou stránkou jeho osobnosti je dodnes spoločenský aktivizmus, programovo a systematicky reflektuje odkaz ruských revolučných avantgárd reprezentovaných hlavne Malevičovým dielom. Zasiahol do viacerých oblastí výtvarného umenia; venuje sa maľbe, kresbe, grafike, fotografii, akčnému umeniu, tvorbe objektov a inštalácií.
Január
M E S I A C A
-Vyberala Zuzana Mendelová-
Dezider Milly: Krajina, 1969, olej
urbanista, ktorý sa profesne venuje urbanizovanému a krajinnému prostrediu a témam, ktoré
s problematikou územného plánovania súvisia.
Na prvý pohľad ma obraz krajiny zaujal výraznou farebnosťou, kompozíciou a tematikou. Obraz
vyžaruje harmóniu a pokoj, možnosti nekonečných prechádzok, načerpania energie a oddychu.
Krajina malebná, romantická a život dávajúca. Zvlnená krajina hôr, lúk a ciest, ktoré sa strácajú za
horizontom.
Obraz zároveň (alebo iba pre mňa) poukazuje na kontrast vizuálne harmonickej krajiny a krajiny,
ktorá sa ukrýva pod povrchom. Jeho výrazná farebná škála nadčasovo upozorňuje na klimatické
zmeny a ich možný dopad na spoločnosť. Kontrast vizuálnej harmónie a skrytej hrozby.“.
Dezider Milly (* 7.8.1906, Kyjov – † 1.9. 1971, Bratislava)
bol slovenský maliar, grafik a pedagóg, predstaviteľ výtvarného umenia Rusínov na Slovensku. Narodil sa v rodine duchovného. Vyštudoval Učiteľský seminár v Prešove a Vysokú umeleckopriemyslovú školu v Prahe u profesorov Schussera a Hofbauera. Učil v obciach Orlov, Plaveč a v Učiteľskom seminári v Prešove. Od roku 1946 žil v Bratislave. Bol pedagógom na Pedagogickej fakulte Univerzita Komenského, na SVŠT a od roku 1949 profesorom na VŠVU, na katedre všeobecného a krajinárskeho maliarstva. Umrel vo veku 65 rokov, ale zanechal diela, ktoré nás očarúvajú dodnes svojou originalitou a svojráznym maliarskym rukopisom. Učarovala mu príroda, ľudia, kultúra, obyčaje Rusínov a ikony sakrálneho umenia.
December
M E S I A C A
-Vyberala Anna Maršalová-
Jaroslav Vodrážka: Rýma – nádcha, 1971, olej
Pred pár rokmi sme sa o ne začali deliť aj s priateľmi, známymi aj neznámymi v komunitnom centre MAMAMAKA na spoločných čítačkách detí a rodičov. Jaroslav Vodrážka vyrozprával veľa príbehov a dokreslil charakter mnohých postáv našich obľúbených detských kníh.
Rada by som prečítala aj príbeh tohto muža. Teraz len cítim tú zimu a skrehnuté prsty… Jeho výraz tváre mi láskavo pripomína našu zraniteľnosť, ale aj to, že väčšinou sa aj tak rozhodneme kráčať ďalej. Len sa vysmrkať… Nikto nie je viac a nikto nie je menej. Každý z nás môže byť “pán s nádchou“.
Jaroslav Vodrážka (* 29.11.1894 Praha – 09.05.1984 Praha)
Bol významný český ilustrátor, grafik a maliar. Študoval v Prahe na Umeleckopriemyselnej škole (1913 – 1918) a na Akadémii výtvarných umení (1919 – 1921) u Maxa Švabinského. V rokoch 1923 až 1939 pôsobil v Martine ako pedagóg na gymnáziu. V spolupráci s Maticou slovenskou ilustroval knihy a detské časopisy. Podieľal sa aj na založení najstaršieho detského časopisu – Slniečko, v ktorom autorsky uviedol dnes už ikonickú postavičku Smelého Zajka. Po druhej svetovej vojne intenzívne spolupracoval so slovenskými vydavateľstvami, pre ktoré ilustroval 30 kníh. V roku 1977 vyšla kniha jeho spomienok s názvom Bolo nebolo.
November
M E S I A C A
-Vyberal Parlament mladých mesta Martin-
Ľudovít Lukáč: Porada I
1977
Výtvarné dielo zobrazuje troch ľudí, ktorí spoločne diskutujú, tým v nás evokuje naše stretnutia, výmenu nápadov a dynamické interakcie medzi našimi členmi. Zároveň vyvoláva pocit pokoja a spolupatričnosti, rovnako ako je to v našom Parlamente mladých.
V Milléniu nachádzame miesto, kde naše diskusie vedú k pozitívnym a prospešným myšlienkam, kde sa naše myšlienky miešajú a prelínajú, rovnako ako osoby na obraze. Pozadie maľby akoby zobrazovalo naše mesto Martin, v ktorom pôsobíme, a na ktoré sme hrdí.„
Ľudovit Lukáč (1944 Nová Bystrica — 1988 Martin)
sa narodil 14.04.1941 v Novej Bystrici. Po skončení stredoškolských štúdií sa usadil v Martine, kde si osvojil maliarske techniky u Martina Benku a Mikuláša Bazovského. Vystavoval v Žiline (1977), Komárne, B. Bystrici a v Maďarsku (Miškolc, Eger, Salgotarján). Zúčastnil sa na spoločnej výstave kysuckých výtvarníkov Pozdrav (Bratislava, 1985). Zomrel 13.01.1988 v Martine, kde je aj pochovaný
Október
M E S I A C A
-Vyberal Martin Hrvol-
Vincent Hložník: Vdovy
1943
Vincent Hložník (1919 Svederník — 1997 Bratislava)
Viac ako polstoročná tvorba Vincenta Hložníka nepochybne patrí medzi najkvalitnejšie a najpozoruhodnejšie, a to nielen svojím neuveriteľným rozsahom a vplyvom na predstaviteľov rôznych umeleckých generácií, ale najmä svojou úlohou zdieľať vysoko morálne presvedčenie o poslaní maliara. Étos obsiahnutý v celej jeho tvorbe určuje námet diel a možnosti sugestívnej artikulácie výrazu využíval s nesmiernou invenciou v rámci jednoty jednotlivých diel i tvorby.
Najdôveryhodnejšou kvalitou jeho tvorby je autentickosť maliarskej výpovede, ktorú námetovo ohraničuje okruh tém spätý s existenciou človeka. Svoj náročný umelecký program humanizmu realizoval v tisíckach obrazov, ktoré tvoria nekonečný príbeh dramatických konfliktov, situácií a udalostí odohrávajúcich sa v čase a priestore zhustenom do jedného momentu v obrazovej realite.
Námetovo nie je jeho tvorbe nič cudzie, od literárno-ilustračných motívov cez každodenné scény zo života až po fantazijné, symbolické a duchovné zápasy.
Témy siahajú od vojnových výjavov cez cirkusantské scény po zobrazenia ľudí pri práci, ale maliar sa sústreďoval predovšetkým na vyjadrenie ťaživých životných pocitov. Jeho virtuóznosť v kresbe bola povestná, umožňovala mu presne a výstižne sformovať svoje výtvarné myšlienky (nedbalka.sk).
September
Vybrala Hana Zelinová:
„Obraz vo mne vyvoláva zvláštny pokoj. Razantné ťahy štetcom zachytávajú Turčiansku
idylu: leto na svojom vrchole, slnko svieti, konáre zelených stromov ukrývajú pokojne plynúcu rieku,
ktorej hladina zrkadlí farebný odraz mihotavej hry svetla s lístím a zároveň evokuje pokojne plynúci
čas. Obraz je zároveň spomienkou na pani Krýslovú, drobnú milú šarmantnú blondýnu s tichým
úsmevom, patriacu k predstaviteľom slovenskej krajinomaľby i k martinskej intelektuálnej societe,
ktorej sa ona, pražská rodáčka stala pevnou súčasťou. „
PhDr. Hana Zelinová – etnografka Slovenského národného múzea v Martine
pochádza z Martina. Vyštudovala odbor etnografia a folkloristika na Filozofickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave. Od r. 1978 pracuje ako etnografka SNM v Martine, od roku 1999 v jeho
špecializovanom pracovisku Múzeum kultúry Čechov na Slovensku. Žije v Martine.
Oľga Krýslová (1931 – 2003)
sa narodila 15. februára 1931 v Prahe. Výtvarné umenie študovala v rokoch 1950-1955 na VŠVU
v Bratislave u prof. L. Čemického, D. Millyho a B. Hoffstädtera odbor komornej maľby so
špecializáciou na krajinomaľbu. V roku 1958 sa natrvalo usadila v Martine. Venovala sa
predovšetkým krajinomaľbe. Umelecky stvárnila prostredie Spiša, Liptova, Kysúc, Gemeru, ale
najmä Turca, ktorý sa stal jej láskou a inšpiráciou. Medzi rokmi 1975/78 tvorila v rázovitej
podtatranskej obci Vikartovce. Pracovala technikou olejomaľby a pastelu. Pre jej maľbu je
charakteristické pastózne nanášanie farby, modrozelený kolorit doplnený o okrové, červené a fialové
farebné tóny. Zomrela 5. júna 2003 v Martine
August
Milan Hložek, Sen noci svätojánskej, tempera, 1961
Vybrala galerijná pedagogička Turčianskej galérie Mgr. Ivana Vicena:
„Umenie vás môže očariť, zviesť, pobúriť, či sa dostať do vášho podvedomia.
Často, keď premýšľam o umeleckej tvorbe, cítim potrebu v ňom vnímať všetky tieto elementy. Najviac ma však fascinuje umenie, ktoré vo mne zanecháva hlbší pocit, no jeho výtvarné prevedenie stále ostáva na dobrej úrovni. Tento konkrétny obraz som si vybrala práve preto, napriek tomu, že je scénografickým návrhom. Zachytenie tajomstva, hĺbky svetla, či netradičné ťahy štetca, vťahujú diváka nepriamo do taju deja. Pamätám sa, ako som videla toto dielo prvýkrát v našom depozitári a bola jeho energiou očarená. Vyžaroval z neho pokoj a záhada v jednom, čosi hlbšie, neopísateľné… Nech už ho vnímame ako závesný obraz, či scénografiu, väčšina diel Milana Hložeka má tento silný mysterický nádych.“
Milan Hložek
* 07.01.1929 Vranovice-Kelčice – 13.01.1975 Martin
scénický výtvarník
Pôsobil ako výtvarník a scénograf v DSNP Martin. Pôvodne sa podieľal na kostýmovej tvorbe, časom sa však dostal k scénografii. Jeho sccénografia sa zameriavala na silný vizuálny účinok. V Martinskom divadle sa podieľal na inscenáciách ako Sofoklovej Antigony (1956), Mačky na rozpálenej plechovej streche od T. Williamsa (1966), alebo na Shakespearových hrách hry Sen noci svätojánskej (1961), Hamlet (1974). K jeho tvorbe patrí niečo cez 40 výprav pre televízne inscenácie. Milan Hložek bol tiež členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov.
Mgr. Ivana Vicena
*31.8.1990 Martin
galerijný pedagóg v Turčianskej galérii v Martine
štúdium
2006 – 2010 / Stredná umelecká škola scénického výtvarníctva – odbor výtvarné spracúvanie kovov – zlatníctvo, strieborníctvo
2011 – 2016 / Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici Pedagogická fakulta / Študijný program: Učiteľstvo výtvarného umenia
Júl
Šarkan v červenej atmosfére, Ever Púček, 1990, nitrolak na sololite
https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:TGM.O_373
Vybrala Mária Lilgová:
„Rada občas zájdem do Turčianskej galérie. Ako klasik, si tam nájdem vždy niečo pre seba;
ľahko nahodené letmé kresby pána Jaroslava Vodrážku, Mikuláša Galandu, Miloša Bazovského, …
Tento rok bol však pre mňa objavom pán Ever Púček.
Mám rada peknotu, no sledovať výtvarné umenie nie je v mojej profesionálnej náplni – je to skôr
pasia. Cítim, ale že mám v tejto oblasti veľké rezervy.
Poeticko-fantazijné lietajúce potvory (Šarkan v červenej atmosfére, Sklabinský vojnový drak, Dračica
a zmok), ale i Vetriaci vlk sú veľmi svieže a „nepolopaté“ tvory (samozrejme, som hneď „nalistovala“
aj ostatné práce Evera Púčka).
Prekvapil ma dátum ich vzniku a zistenie, že pán Púček je rodák z neďalekých Vrútok. Zaujímavé, že
sa tak dlho „udržal” predo mnou v utajení. Pán Púček patrí medzi veľmi príjemné tohoročné
prekvapenia. Tak blízko a tak ďaleko, no teraz už čoraz bližšie.
Prajem mu radosť zo všetkého, čo mu ešte život umožní.“
MUDr. Mária Lilgová
Doktorka v Martinskej univerzitnej nemocnici na oddelení Internej špecializácie. Vzťah k
výtvarnému umeniu jej vydláždili zanietení propagátori – pán Jozef Vongrej a pani Oľga Krýslová v
ĽŠU, do ktorej chodila od 2.triedy základnej školy.
Pani Lilgová pochádza z rodiny Lilgovcov, ktorí boli známi svojou modrotlačiarenskou dielňou nie
len v Martine. Vyrábali odev pre celú oblasť Oravy, Hontu a tiež okolie Zvolena a svoje výrobky
predávali i na trhu v maďarskom Miškovci.
Taktiež z tohto rodu pochádza Hana Gregorová–Lilgová, ktorá sa zapísala začiatkom 20. storočia ako
prvá slovenská sufražetka, zakladateľka ozajstného ženského hnutia na Slovensku.
Ever Púček (* 21.12.1931)
Vyrastal v Sučanoch, kde prežil aj dramatické roky druhej svetovej vojny a Slovenského národného
povstania. V rokoch 1951 – 1957 študoval výtvarné umenie v Karlových varoch a na Vysokej škole
umelecko-priemyslovej v Prahe. Do slovenského výtvarného umenia vstúpil v roku 1957 na prvej
výstave Skupiny Mikuláša Galandu v Žiline. Patrí k významným osobnostiam kultúrneho a
spoločenského života Sučian. Od roku 1964 žije a tvorí v Bratislave. Bol členom Zväzu slovenských
výtvarných umelcov a pracoval v jeho orgánoch. Ťažiskom jeho tvorby je komorná maľba a kresba.
Charakteristické sú viaceré námetovo–tematické okruhy tvorby a inšpirácií: rozprávky, folklór,
zvieratká, poľné strašiaky, vtáky, hrady, mestské témy…To všetko v jedinečnej autorskej štylizácii,
skladbe kolore, poetike a fantázii, hravosti a magickej pôsobnosti umenia slobodnej imaginácie,
blízkej veľkým majstrom moderny, ako boli J. Miró, P. Klee, aj náš Ľudovít Fulla.
Jún
Mesiac nad Turčianskou Marou, Viliam Chmel, 1957, akvarel na kartóne
vybral: Mgr. art. Pavol Zápotočný
- vykúkajúce strechy kostola a okolitých domčekov na kopci
- pozorovateľovi diela určite neunikne výjav dvoch osôb – zaľúbencov, v dojme romantickej idyly
Máj
DIELO MESIACA – MÁJ 2023
Pavol Tóth: Hlava, 1966, bronz
Vybrala Kristína Zvedelová
„Hlava ženy, žena dvoch tvári, je dokonalá, úzky dlhý nos, výborný strih vlasov a ten štíhly krk, „kiežby som tak vyzerala a asi by som mala zájsť aj ku kaderníčke”, hovorí vo mne márnivý ženský hlas. A zdá sa mi, že ona so mnou súhlasí a dokonca na mňa aj žmurká… Je to však len prvý prúd myšlienok, za ktorým sa skrýva môj obdiv k tomuto umeleckému dielu a vôbec nevadí, že nehľadím na monumentálne dielo, ale na komornú bronzovú plastiku ženskej hlavy. Skrývajú sa v nej dve rôzne tváre, ktoré objavím až pri bližšom skúmaní, čo vo mne vzbudzuje otázky, zvedavosť a snahu o uchopenie umelcovho myslenia a spôsobu tvorby. Je úžasné, že „obyčajná hlava” vo mne vzbudzuje také nadšenie. Môžem na ňu nazerať z viacerých pohľadových uhlov, môžem sa jej dokonca aj dotknúť (samozrejme len v bielych rukaviciach) a lepšie vnímať všetky detaily. Z jednej strany na mňa hľadí priamo, z druhej má sklopené viečko, asi spí. Pri pohľade na ňu sa vo mne opätovne vynárajú dôvody, pre ktoré som chcela byť a stále som historičkou umenia.
„ Kristína Zvedelová (✽1979, Martin) vyštudovala Dejiny umenia a kultúry na Trnavskej univerzite v Trnave. V súčasnosti sa prioritne venuje ochrane a prezentácií kultúrnych pamiatok, avšak dlhodobo sa zaujíma aj o súčasné výtvarné umenie. S Turčianskou galériou spolupracovala na viacerých výstavných projektoch, venovaným umelcom žijúcim a tvoriacim na území Turca, naposledy na projekte skupinovej výstavy s názvom Vytvorené v Turci – Umenie v lokálnom prostredí (2019)
Pavol Tóth (* 1928 Vinosady – Tarragona) sochár, kresliar, grafik, študoval keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a neskôr monumentálne sochárstvo na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave v ateliéri prof. J. Kostku. V roku 1957 sa stal členom Skupiny Mikuláša Galandu. Ústredným motívom jeho tvorby je ženská figúra, ktorá sa objavuje v rôznych obmenách (ako milenka, matka, žena ležiaca, sediaca a pod.). Jeho diela sa vyznačujú snahou o geometrizáciu a abstrakciu foriem, zjednodušenie tvarov, pripomínajú sochársku tvorbu H. Moora ako aj plastiky starovekých kultúr a prírodných národov. Podstatnú časť tvorby P. Tótha zaberajú aj portrétne hlavy mladých žien a dievčat so snahou o zachytenie individuálnych čŕt.
Apríl
Želmíra Duchajová-Švehlová: Lazy pod Makytou, 1905–1910, papier, kolorovanie, akvarel, K 278
Vybrala Katarína Klučková
„Viem jedno miesto, rád ho mám…“
Takto začína jednu zo svojich pôvabných modlitieb Milan Rúfus. Modlí sa v nej za Slovensko. Mne však pripomína iné, menšie a konkrétnejšie miesto. Krásnu scenériu rázovitej obce Lazy pod Makytou.
Každý z nás sa rád vracia tam, kde prežil detstvo, mladosť, krásne priateľstvá. Miesto, kde bol vždy niekto, komu bolo možné vyliať svoje srdce. Miesto, kde bol vždy niekto, kto vám ponúkol objatie a schoval vás pod svoje krídla. Do čias, keď sa aj tie najťažšie prekážky dali zvládnuť.
Miesto, ktoré nám možno práve v týchto ťažkých časoch chýba. Tak ako nám chýba blízkosť. Spoločenstvo. Pochopenie. Vtedy sa ľudia videli na poli pri práci, nosení vody, kosení trávy, delili sa o každodenné radosti, trápenia, bolesti a hneď sa všetko ľahšie nieslo.
Verím, že sa vybrané dielo prihovorí mnohým z vás a aspoň v spomienkach sa aj vy vrátite na tie vzácne rodné miesta a stane sa pripomienkou vašej mladosti a všetkých pekných chvíľ, ktoré ste tam prežili.
„Viem jedno miesto, rád ho mám. Hreje ma dňom i nocou…“
Rada sa tam vraciam…
Želmíra Duchajová-Švehlová
Želmíra Duchajová-Švehlová (* 06.05.1880 Lazy pod Makytou – +15.05.1955 Martin) bola slovenská maliarka, pedagogička, organistka. Venovala sa zbieraniu ľudových piesní z Púchovskej doliny. Organizovala slovenské ženské hnutie a 26 rokov pôsobila ako podpredsedníčka spolku Živena. Je považovaná za prvú slovenskú maliarku.
Jej otec Fraňo Švehla, pôsobil v Lazoch pod Makytou ako evanjelický farár. Základnú školu navštevovala v rodnej obci, kde pôsobila neskôr ako učiteľka a organistka. Meštiansku školu navštevovala v Turčianskom Svätom Martine. Po absolutóriu na bratislavskom Učiteľskom ústave pôsobila ako učiteľka na evanjelickej škole v Blatnici (1913 – 1919). Neskôr vyučovala na Meštianskej škole v Martine kreslenie, matematiku a deskriptívu. V rokoch 1906 – 1910 navštevovala Umeleckú školu spolku umelkýň v Berlíne a v rokoch 1910 – 1914 Akadémiu výtvarných umení pre umelkyne v Mníchove. 22. októbra 1925 sa vydala za verejného notára v Martine, JUDr. Matúša Duchaja. Pracovala aktívne ako členka Červeného kríža, bola predsedníčkou Miestneho odboru Matice slovenskej. Pracovala aj ako členka Živeny, v rokoch 1939 – 1946 vo funkcii podpredsedníčky tohoto ženského spolku.
Jej tvorbu ovplyvnili študijné cesty do zahraničia, ktoré podnikla po roku 1920. Navštívila Francúzsko, Taliansko, Anglicko, Holandsko, Škandináviu či Nemecko. Od roku 1931 bola umelkyňou v slobodnom povolaní v Martine. Počas štúdia vystavovala v Berlíne aj Mníchove, v roku 1918 vystavovala svoje obrazy v rámci kolektívnej výstavy v Hodoníne na Morave. Na Slovensku vystavovala svoje obrazy v Martine a Bratislave (1931), súbornú výstavu mala roku 1941 v Bratislave.
Zomrela 15. mája 1955 v Martine kde je pochovaná spolu s manželom na Národnom cintoríne.
Katarína Klučková
Katarína Klučková (*1979, Považská Bystrica) študovala na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Po jej ukončení nastúpila do Vydavateľstva Osveta v Martine. Neskôr sa presťahovala do Žiliny a nastúpila na odbor kultúry Úradu Žilinského samosprávneho kraja. V súčasnosti sa do Martina opäť pracovne vrátila, a to ako poverená riaditeľka Turčianskej galérie v Martine.
Marec
Dielo zo zbierok Turčianskej galérie vybral
Február
DIELO MESIACA – Február
Dielo zo zbierok Turčianskej galérie vybrala Katarína Škamlová
Ivan Šimko: Krajina z Turca, 1976, farebná tempera na lepenke, O 47
Pred vyše rokom som sa presťahovala do Martina a do dnešného dňa ma neprestáva udivovať, baviť a skúmať okolie, ktoré tu vidím. Príroda, ktorou je obklopený, kopcami, dolinami. Posledné dni som mala dosť náročné, keď ma oslovil Adam Galko, či vyberiem nejaké dielo mesiaca hneď mi napadlo, že to musí byť obraz, ktorý ma bude upokojovať a bude sa mi páčiť, nič viac, nič menej, len pokoj a kľud a s touto predstavou som sa pustila aj do výberu. Vedela som, že to bude krajina, pretože sama sa v poslednej dobe venujem tejto téme v mojich prácach. Dokonca o pár mesiacov ich budeme v Turčianskej galérii vidieť. Nechcela som vyberať žiadnu búrlivú krajinu, plnú farieb, radšej jemnosť a nenápadný ťah štetca. Sedela som sama na lanovke na Kubínskej holi a pozorovala hmlu, do ktorej som vchádzala. Čas som si vyplnila vyberaním diela mesiaca. Hmla, sneh, chlad. Obraz “Krajina z Turca” sa mi nejako zaryl do pamäte a už tam ostal uväznený, povedala som si že viac nebudem váhať a dielo je vybraté. Nie je to dielo, nad ktorým je nutné filozofovať, stačí sa pozerať a niečo cítiť a to vôbec nie je občas zlé. Cítiť sa príjemne pri pohľade na farebnosť, ktorú autor zvolil a túžiť nachádzať sa v týchto farbách, v tejto krajine.
Katarína Škamlová (*1993, Lučenec) študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Momentálne vedie galerijné vzdelávanie v Novej synagóge v Žiline, spolupodieľa sa na rozličných umeleckých edukačných projektoch a taktiež sa venuje svojej vlastnej tvorbe (zameranej prevažne na autorské knihy). Je tiež členkou OZ Falošný pohyb – kolektív ľudí zacielený na organizáciu kultúrnych podujatí. Združenie sa orientuje predovšetkým na nekonvenčnú, experimentálnu hudbu a soundart v kontexte československej a medzinárodnej scény, na rôzne prejavy pohybového divadla a performatívneho umenia, vizuálneho umenia a tiež na knižnú vydavateľskú činnosť.
Ivan Šimko (*1914 Martin – †2008 Martin) V roku 1936 maturoval na Obchodnej akadémii v Martine, v rokoch 1938 – 1944 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, na oddelení kreslenia a maľovania Vysokej školy technickej v Bratislave a štúdiá ukončil na Akadémii výtvarných umení vo Viedni. Venoval sa ilustrácii, úžitkovej grafike, monumentálno-dekoratívnej tvorbe a v poslednej dobe sa orientoval na krajinomaľbu. Medzi jeho najznámejšie monumentálne diela patria vitráže s motívom SNP a železničnej stanici v Banskej Bystrici (1957-1959), na ktorých spolupracoval s autormi Otom Opršalom a Vojtechom Stašíkom.
Január
DIELO MESIACA – JANUÁR
Cyprián Majerník: Zátišie, 1931, olej na plátne, TGM O 293
Vybral Matej Dobroň:
„Obraz, ktorý sa volá Zátišie, som vybral preto, lebo je to miesto, kde sa vidím každý január. V kúte môjho bytu, v pohodlnom kresle s knihou alebo zápisníkom na kolenách si užívať po hektickom decembri pomalý začiatok roka. Spomienky, ktoré ukladám perom do zápisníka a v ústach prehadzujúc si bobuľky sladkého hrozna. Chýba mi tam už len jedno, a to veľký nadpis v novinách položených na stole, Slovensko oslavuje 30 rokov.
K obrazu ma samozrejme ťahá aj stolovanie, ktoré je mne a mojej profesii veľmi blízke a preto všetkým prajem úspešný štart do nového a zároveň 30. roka našej republiky, a nech si s rovnakým kľudom vychutnajú zimu ako ja s novinami v ruke.“
Cyprián Majerník * 24. 11. 1909, Veľké Kostoľany – † 4.7.1945, Praha bol popredným predstaviteľom Generácie 1909. V roku 1926 navštevoval súkromnú školu G. Mallého V Bratislave, kde sa stretol s K. Sokolom, J. Ţelibským a J. Bauernfreundom. Študoval na praţskej Akadémii výtvarných umení. V rokoch 1931 – 1932 absolvoval študijný pobyt v Paríţi. Po skončení štúdií sa usadil v Prahe. Jeho tvorba prešla niekoľkými vývojovými fázami ovplyvnenými dielami Matissa, Chagalla, metafyzickej maľby, kým nezakotvil v tvorbe nástojčivo tlmočiacej humánne posolstvo. Počas druhej svetovej vojny sa venuje tragickým témam spojených s vysťahovalectvom, utečencami, ľuďmi bez domova. Pre Majerníka sa stáva ikonickou postava hrdinu, rytiera Don Quijota, ako osamelého jazdca na koni uprostred pustatiny, ktorého môžeme čiastočne vnímať aj ako latentný autoportrét autora.
Matej Dobroň *31.12.1994 – člen kultúrnej komisie mesta Martin. Podniká v Gastro sektore a je spoluzakladateľ OZ Gastro žije . Organizoval niekoľko kultúrno-spoločenských akcií v meste ako Festival vína, Festival jedla a ďalšie. Vyštudoval Hotelovú akadémiu a záleží mu na aktívnom, peknom Martine.
Matej Dobroň
